Ruta Maya - časť tretia

Deň pätnásty.
Posledný deň v štáte Chiapas sme strávili v Canyon del Sumidero. Nasadli sme na čln a asi polhodinu sme sa plavili kaňonom. Bolo to naozaj veľmi pekné. Na brehoch rieky sa plazili krokodíly a ja som mala každú chvílu pocit, že čln sa pod váhou vyše tridsiatky pasažierov ide potopiť. Po obede nás čakala cesta do štátu Oaxaca.

Deň 16-18

Nasledujúce tri dni sme strávili v Oaxace. Tento štát je známy hlavne pre svoju kuchyňu, sušené lúčne koníky (vyskúšané-chutia ako čipsy) a podobné špeciality Cez deň sme mali na pláne už ako tradične pyramídy a večer sme sa túlali ulicami mesta. Hneď v prvú noc sa polovica z nás vybrala do barov. Nechcem aby to vyznelo rasisticky, ale malí čierni a škaredí miestni vo mne naozaj nevzbudzovali záujem o zábavu. Ďakujem svojim inštinktom a zdravému rozumu, lebo ktovie či by som sa bez nich neocitla v podobnej situácií ako moji traja kamaráti. 

Bolo niečo po polnoci a všetci už sa chystali vrátiť späť do hotela. Predtým sa ešte chceli ísť niekam najesť, no niektorí už nie, preto nasadli na taxík. Vždy  keď sme sa vracali v noci do hotela, nezáleží na tom v ktorom meste, jednoducho vždy išli dievčatá aspoň s jedným chlapcom. Pre istotu. Aylin a Gabi so sebou zobrali šestnásťročného gay brazílčana, ktorý v svojej úlohe dopraviť dievčatá bezpečne do hotela doslova pohorel. 

Čo sa teda v tú noc udialo? Ako som už spomínala, kamaráti nasadli do taxíka. Z centra do hotela to nebolo veľmi ďaleko, a tak keď taxík nezastavoval dlhší čas a ulice neznámeho mesta sa nepodobali tým, čo by viedli do hotela, obidve dievčatá spozorneli. Nevediac, že obidve rozumejú španielčine, začal s niekým telefonovať. Z jeho slov vyrozumeli tomuto: 

Tengo dos chicas guapas, te voy a llevar una. 

Čo v preklade znamená:

Mám tu dve pekné dievčatá, priveziem ti jednu. 

Ani v tom najhoršom sne si neviem predstaviť, čo museli prežívať v momente, keď dopovedal túto vetu. Pýtate sa aká bola reakcia  ich kamaráta,,chlapa'' ? Mlčky sedel vedľa nich neuvedmujúc si situáciu. Ostali v tom teda samé.
Pokračujú  v ceste. Obidve nasmrť vystrašené  a  predstierajúc, že nevedia o čo mu ide, vravia taxikárovi, nech zastaví auto. Ten ich žiadosť ignoruje.
Gabi vidí v diaľke dievča kráčajúce po chodníku. Dostáva lepší nápad. Tentoraz vraví taxikárovi, že to dievča na ulici je Cecil, ich kamarátka a taktiež potrebuje odvoz do hotela. Ten v domnení, že bude mať o jedno dievča viac, zastavuje auto. Baby sa snažia otvoriť dvere, no taxík nemá zvnútra klučky. Otvárajú okno a kričia o pomoc. Taxikár vystrašný z toho, že ich niekto začuje im otvára dvere a oni mu utekajú. Kričí za nimi, aby mu zaplatili a Aylin po ňom ešte hádže nejaké peniaze.
Ocitli sa vzdialené niekde 8 blokov od hotela v noci v neznámom meste. Všetci na nich už so strachom čakali v hoteli. Vedeli sme, že to niesú tie typy, čo by chodili neskoro. Práve naopak. Preto naša koordinátorka bola s nervami na pokraji..... O 2 hodiny neskôr vracajú naspäť s plačom, že sa ich pokúsili znásilniť.
Nasledujúce ráno sa o ničom inom ani nehovorilo. A Lucas, ktorý bol v tú noc s dievčatami, si to poriadne pokazil u všetkých.

Miesta ktoré sme navštívili v Oaxace, Monte Alban a Mitla

Po prebdenej noci, neschopní výjsť na pyramídu :)

Deň devätnásty.

PUEBLA! Najstaršie koloniálne mesto a zároveň domov sopky Popocatépetl. Ja som mala o jeden dôvod viac tešiť sa práve na toto mesto. Mala som sa stretnúť s Klaudiou, ktorá je na výmennom pobyte práve v Pueble. Za celý rok som nestretla žiadneho slováka, takže som sa veeeeľmi tešila. V Pueble sme boli len jeden deň a okrem centra mesta nevideli nič viac. Večer sme sa vybrali do Choluly. Je to mesto pri Pueble, kde sú bary a diskotéky. Tam som sa aj stretla s Klaudiou. 

Po skončení Ruta Maya som mala ešte jednu príležitosť vrátiť sa do Puebly s mojou host rodinou.

Deň dvadsiaty.

O meste Querétaro som doposiaľ nepočula.  Nemali sme tam žiadny špeciálny program okrem tour po meste so sprievodcom. Z toho si pamätám, že Querétaro je najčistejším mestom v Mexiku.

Deň dvadsiaty.

Posledný deň výletu sme strávili v druhom najväčšom meste Mexika s počtom obyvateľov 8 miliónov - Guadalajara. Najviac sa mi páčilo múzeum Sergia Bustamante ktorého práca je perfektná.

Z denníka Ruta Maya - časť druhá

Deň deviaty, desiaty.
Na Cancún sme sa všetci tešili najviac, veď je centrom nočného života celého Mexika. Nehovoriac o pláži, ktorá patrí medzi tie najkrajšie na svete. Takýto pohľad sa nám naskytol po príchode.

Po príchode skupina z nás išla do najznámejšieho baru CocoBongo. Ten je známy pre svoje šou, za ktoré by sa nehanbili ani vo Vegas. Kto v Cancúne nenavštívi Bongo, ako keby tam ani nikdy nebol. Vstupné na šou sa pohybuje okolo 70 dolárov (alkohol included). Ja som sa tam s kamarátkami dostala minulú noc v Playa del Carmen. Všetky sme sa zhodli na tom, že 70 dolárov to naozaj hodné nie je. A aké teda je? 

Najskôr sme prešli dlhou chodbou, kde nám trikrát skontrolovali vstupenku, a keď sme sa konečne dostali dnu, bolo takmer nemožné dostať sa až k baru. Na tancovanie sme ani nepomysleli. V tú noc tam bolo viac než 500 ľudí.

Druhý deň sme strávili celý na pláži. Zaplatili sme si lehátka so stolom v bare na pláži a celý deň sme mali pitie v cene. Pláž bola nádherná, tyrkysové more bolo teplé.... ako v raji.

Deň jedenásty.

Chchen-Itza, Yucatán. Za jednou z pyramíd sme cestovali len 2 hodiny. Po príchode nás prekvapilo ešte väčšie teplo. Ako sme tak chodili pomädzi zrúcaniny, po celý čas nás prenasledovali maličký čierny ľudkovia bez krku ako opičky, predávajúci suveníry  majských kalendárov, lebky a kadejaké iné sošky. Po dvoch hodinách odolávania ma jeden z nich oslovil ,,Princessa Maya'', ....to už som odkráčala so soškou mayskej pyramídy s tvárou nejakého bôžika, ktorý má údajne priniesť harmóniu do rodiny. A to je príbeh, ako som dostala novú prezývku.

Deň dvanásty.

Ak sme v Chcien-Itzi nadávali, že nám bolo teplo, tak tu už sme strácali reč. Teplota sa pohybovala okolo 37 stupňov a vlhkosť sa šplhala 95 percentám. Boli sme v Palenque. Nie v pálenke. Minútu von a po čele mi stekal pot. Ako by toho nebolo málo, nohy som mala kompletne poštípané od komárov. 33 štípancov a to len nohách. Počítala som ich naozaj dôkladne. 

Autobusom sme dostali niekde do pralesa. Pyramíd tam vela teda nebolo. Neskôr nám objasnili, že to, čo vidíme, sú len dve percentá ruín a zvyšok sa ukrýva v pralese pokrytý palmami, lianami a iným rastlinstvom. Kvôli ochrane prírody ostane navždy ukryté v džungli. 

Po exkurzií sme pri múzeu čakali na autobus. Tam moju pozornosť zaujali deti, ktoré rozprávali veľmi zvláštnym jazykom. So španielčinou nemal nič spoločné. Tušila som, že sa jedná o mayský jazyk vďaka filmu Apocalypto, ktorý som videla asi pred mesiacom. Naozaj zarážajúce, že aj po viac než tisíc rokoch sa tento jazyk stále používa dokonca aj v písomnej forme. 

Ľudia na juhu Mexika sú veľmi nízki a všimla som si, že ich krk je o čosi kratší, takže vyzerajú, akoby im hlava rástla rovno od chrbta. Predávajúc suveníry, ženy odeté do tradičných krojov to naozaj nemajú jednoduché. Na chrbte sa im pohojdávajú v látke zabalené deti a ruky aj hlavy majú ovešané farebnými taškami. My, postávajúci popri nich, sme boli pod vplyvom toho extrémneho tepla viac vyčerpaní z krátkej prechádzky, ako ony z celodenného naháňania turistov pod nákladom tovaru. Horúčavy im zjavne nerobia žiadny problém.  

Z Palenque sme sa za krátky čas dostali k vodopádu Misol-Ha, kde sme sa konečne mohli schladiť.

Deň trinásty.

Cascadas de Agua Azul, čo v preklade znamená Vodopád modrej vody. To čo sme videli, bolo pekné, ale malo to ďaleko od sľubovanej modrej.

Po vodopádoch nás čakala dlhá cesta plná  zákrut. Pre istotu nás nadopovali nejakými tabletkami, aby  nám nebolo zle. Cesta sa vliekla straaašne dlho. Príroda za oknom sa z pralesa zmenila na prírodu podobnú tej tatranskej. Stúpali sme čoraz vyššie zdolávajúc nepríjemné zákruty. Nečakala som, že bundu, ktorú som si pre istotu zabalila do kufra, budem naozaj potrebovať. Jej čas nastal v meste San Cristobal de las Casas. Z horúcej sauny sme unikli do mesta v 2.113 metrovej výške nad morom. Tento teplotný skok mal za následok, že polovica z nás o pár dní ochorela. Ja som našťastie odolávala.

Deň štrnásty.

Lagos de Montebello bol program na nasledujúci deň. Eline sa nepáčil nápad trepať sa 4 hodin cestou tam a 4 naspäť len kvôli jazerám. Tých ma vo Fínsku až až. No po príchode úplne zmenila názor. Veď kto by aj nie...