Už od úplného začiatku som rátala s tým, že nebudem celý rok bývať s jednou rodinou. Najskôr som to brala ako veľké mínus tohto programu, veď prečo by som sa mala sťahovať do inej rodiny, a to dokonca dva krát, keď už som si na jednu zvykla. No nakoniec sa tento nedostatok ukázal byť ako jednou z výhod programu Rotary. Nieže by som prvú rodinu nemala rada, ale vždy sa nájde nejaká maličkosť, ktorá je zo začiatku úplne zanedbateľná... no po určitom čase vás to začne iritovať, a nachádzate čoraz viac vecí, čo sa vám nepáčia, odhliadnuc od tých dobrých stránok. Tak to bolo aj v mojom prípade, a musím sa priznať, že neraz som videla aj maličký nedostatok ako nestráviteľný problém, čím som škodila jedine samej sebe. S odstupom času som si uvedomila, že mi bolo s nimi vlastne celkom dobre, a dokonca som sa aj veľa vecí naučila. Neraz sme spolu rozoberali také témy a otázky, nad ktorými som si lámala hlavu dlhú dobu, ale jednoducho som sa tom nemala s kým poradiť. Silvia je skvelý poslucháč a poradca v mnohých smeroch. Občas som bola zarazená sama sebou, keď som jej povedala aj také veci, o ktorých zvyčajne s nikým nehovorím. Úprimne, mám pred ňou rešpekt a som jej určite vďačná, že ma prijala ako vlastnú dcéru, a to doslova. Vždy keď ma niekomu novému predstavila, tvrdila, že som jej dcéra. Tým, čo po nás neveriacky pokukovali jednoducho odvrkla, že sa viac podobám na svojho otca. A verte či neverte, bola taká presvedčivá, že jej to ľudia brali.
Mala som rada naše dlhé rozhovory a musím uznať, že čas strávený s ňou bol niečím obohacujúci. Keď som sem prišla, bola pre mňa jedinou osobou v tomto neznámom svete. Robila všetko preto, aby som sa tu cítila ako doma a veľmi mi uľahčila moje začiatky.
Naša rozlúčka sa konala v brazílskej reštaurácií Pampas. Na podobnom mieste som ešte predtým nebola. Keďže sme nemali rezerváciu, na stôl sme si museli chvíľu počkať aj napriek tomu, že to miesto bolo na reštauráciu enormných rozmerov. V strede bol pult s jedlom, no bez mäsa. To bolo servírované čašníkmi, čo chodili pomedzi stoly s dlhými šabľami, na ktorých mali napichnuté rôzne druhy mäsa. A tak sa pri nás každú chvíľu zastavovali a ponúkali nám jahňa, bravčové, hovädzie, grilované, so slaninou, alebo grilovaný ananás so škoricou, ba dokonca špeciálne pripravené črevá. Popritom ako sme jedli, sa pri nás zastavili typickí mexickí hudobníci, tzv. trio. Potom ako dohrali a my sme dojedli, vrátili sme sa domov a mňa čakalo balenie. Ja som už predtým tušila, že ten kufor s ktorým som sem prišla, mi stačiť nebude. A mala som pravdu. Po 4 mesiacoch som mala problém vpratať sa do dvoch veľkých a jedného malého kufra. Nechcem ani pomyslieť na to, ako sa budem baliť po 10 mesiacoch....
V pondelok poobede keď som už mala všetky veci zbalené a bol čas odísť, sadli sme si na posteľ v mojej izbe. Silvia so slzami v očiach začala tým, že ďalšia z dcér ju opúšťa, no ja som ju ubezpečila, že ju prídem raz za čas pozrieť, veď predsa, sťahujem sa len o jednu ulicu ďalej. Chvíľu sme sa rozprávali, obidve ma vystískali a potom sme nasadli do auta. Všetci výmenní študenti s ich terajšími i budúcimi rodinami sme sa stretli pred domom jedného z rotariánov. Vystúpila som z auta a bola tam kopa ľudí. Keď som videla ostatných výmenných študentov, moju pravú mexickú rodinu, nemohla som potlačiť smiech. Všetci boli nervózni, ale zároveň nadšení. Prišli ku mne vysmiati a spokojní, že Julian bude môcť piť s otcom pivo a chodiť von kedy sa mu zachce, Elina, že bude mať doma piano, a ja že budem mať o kúsok viac slobody ako doteraz. Niekde na kraji stála moja nová rodina. Zvítala som sa s nimi, prehodila kufre do ich auta a posledný krát sa rozlúčila so Silviou a Melissou.
Nasadli sme do auta a vybrali sme sa na večeru. Predtým som vôbec nebola nervózna, ale zrazu všetci okolo mňa boli ticho a ja som nevedela čo povedať. Našťastie môj brat prerušil ticho a začal mi pred nosom mávať s čarovným prútikom Harryho Pottera, vysvetlujúc mi ako funguje. Potom sa to už nejak rozbehlo a pripravili ma na to, že v tom dome bývajú len 3 týždne a že nieje ešte úplne dokončený. Pravda je taká, že v izbe nemám položenú podlahu a trochu sa to tu ozýva. Inak dom je, alebo ešte len bude, veľký a krásny.
Moja nová rodina má 5 členov. Mama Laura má 41 rokov a pracuje v kancelárií fabriky na výrobu hudobných nástrojov. Po týždni toho o nej viac povedať neviem. Aj keď sa rozprávame cestou do školy, v robote trávi skoro celý deň. Otec Raul, vek zatiaľ nezistený, pracuje ako ,vládny účtovník'. (neviem či som to preložila správne). Je veľmi milý a ako sa na Mexičana patrí, veľký gentleman. Vždy keď ma niekam vezie, otvára mi dvere na aute. Minule keď som si ich išla otvoriť sama, predbehol ma so slovami, že mi ich otvorí. (chlapi učte sa! :D )Niekedy mi pripomína moju starkú. Nosí mi do izby jesť, stále sa ma pýta či niečo nepotrebujem a keď si chcem spraviť kávu, sám sa mi ponúkne, že mi ju spraví a donesie. Pomedzi to ešte dvakrát vyjde hore schodmi, či ju chcem s cukrom, sladidlom, s mliekom alebo bez. Keď som s ním, vždy sa máme o čom rozprávať. Staršia sestra Giovanna je tento rok v Brazílií a občas si volávame na skype aby sa uistila, že sú jej mladší súrodenci na mňa dobrí. Mladšia sestra má 13 rokov a spolu s deväťročným bratom Raulom sú veľmi zlatí. Raul väčšinu dňa trávi hraním Harryho Pottera na Xbox alebo pobehuje po dome s tým jeho čarovným prútikom.
Prvé ráno mi sestra pripravila obed do školy :)
Moja nová izba
Tento prvý týždeň sa mi veľmi podobal tomu prvému v Mexiku. Zažívala som podobnú eufóriu ako po príchode. Bodaj by nie, keď sa všetko zdá byť tak dokonalé (som zvedavá dokedy :D) Teraz sa fakt cítim ako doma na Slovensku. Pozerá sa tu televízor (môj mi do izby namontujú budúci týždeň), je sa nezdravé jedlo a povolené je aj nič-nerobenie. Nielen ja ale aj ostatní výmenní študenti sme v podobnej nálade. Všetci okrem Sebastiana, ktorý tu nieje cez Rotary, čiže rodiny nemení. A on, večný skeptik, si je istý, že do dvoch mesiacoch mi pôjde môj malý brat na nervy, že sa so mnou stavil o 100 pesos. Túto stávku mám už teraz vyhranú. Myslím, že včera sa o tom presvedčil aj on, keď u mňa boli na káve. Raulito prišiel za nami s pohármi vody (ešte aj so servítkami !)v tých maličkých roztrasených rukách. Keď som ho zbadala chcela som ho objať, a aj Elina si ho zamilovala, taký bol zlatý. Mexičania jednoducho vedia od malička ako na dievčatá.
Výhľad z balkóna v mojej izbe
Jediná vec ktorá mi vadí, že je v dome zima. A to nie len v tomto novom dome, ešte keď som bývala so Silviou posledný týždeň, ochorela som. Teplota sa tu pohybuje okolo 15tich stupňov cez deň, ale ráno a večer býva zima a nik tu ešte nekúri. Ako ma zmohla choroba, musela som sa rozlúčiť s Julianovou narodeninovou párty a ostala som doma aj s Elinou. Spravili sme si večer Disneyho rozprávok, a keď sme dopozerali moju z detstva najobľúbenejšiu, 101 dalmatíncov, aby sme sa vyhli sentimentálnym rečiam, zapchali sme si ústa najlepším spôsobom....
Patrím k odporcom amerického junk-food ale Thrifty me encanta!
Ako som prišla zo školy, píšem. Už 5 hodín vkuse. I keď všetci ostatní moji kamaráti už o takomto čase vyrážajú na ,Once upon a Jager...' party, dnešný večer som doma. A nie, už nie som chorá. Predsa len ma tá Silvia niečo naučila. ,,Nika, nemôžeš stihnúť všetko, musíš sa naučiť organizovať si svoj čas a uprednostňovať veci, ktoré sú dôležitejšie.'' A tak mami, oci, namiesto partying uprednostňujem writing, ale zajtra si to vynahradím. Sebastian oslavuje narodeniny a tam chýbať nemôžem, je to moja mexická rodina.
Pomaly sa blížia aj moje narodeniny, presnejšie už za menej ako 2 týždne! Ako idem oslavovať? Sobota tretieho decembra je pre mojich fínske a švédske kamarátky posledná tu v Ensenade a Moa oslavuje 25ku dva dni predo mnou, takže spojíme naše narodeniny s ich rozlúčkou. Oslavovať budem v sobotu 3 dni pred a ďalšiu sobotu 3 dni po narodeninách PORQUE ES MI 18. CUMPLEAŇOS, WEY! Dievčatá robia na dome menšiu párty, takže začneme tam a odtial smer Lutzenkirch. Nemôžem sa dočkať :)
LOS AMO
I LOVE YOU
Majky(mexičan), Sebastian, Julian, ja a Elina
Zajtra ráno ma čaká skype hovor na Slovensko s budúcimi výmennými študentmi na ich prvom orientation meetingu. Som si istá, že ako aj ja, všetci sú skalopevne rozhodnutí ísť do USA. Takže ich ideme trochu zmiasť a ukázať im, že ak si chcú čo-to užiť, nech idú k nám na juh.
VIVA MEXICO CABRONES !
it was a secret.
