Túto 1400 kilometrovú trasu sme dali za 2 dni. S pravidelnými zastávkami a nocou strávenou v hoteli niekde v bohom zabudnutej dedinke uprostred púšte zvanej Muleje (čítaj muleche). Cesta sa zdala naozaj nekonečná. Scenéria sa za 2 dni nezmenenila ani raz. Kaktusy, púšť a vojenské kontroly. A to mi všetci vraveli, koľko toho po ceste uvidím a zažijem. Zase raz boli ďaleko od pravdy. A tak jediný ,zážitok' z celej cesty som mala zo spomínaných vojenských kontrol, keď ma každých neviem-koľko-sto kilometrov vytiahli z auta, aby som im otvorila svoj kufor, kde sa vždy poriadne poprehrabovali. Keď sa presvedčili, že neprenášame žiadne drogy ani zbrane, pustili sa do výsluchu typu odkial sme, čo tu robíme, kam cestujeme atď. Žiaden z vojakov nemal ani šajnu ako exchange program funguje, čiže nám to vždy trvalo pekne dlho zodpovedať všetky otázky.
hľadaní narkovia
dôvod revízie
Po noci strávenej v Muleje, rodina s ktorou sme cestovali dostala správu, že ich syn sa vracia predčasne domov. Naozaj krásny začiatok dovolenky. Dôvodom jeho skorého návratu malo byť podľa všetkého cestovanie bez povolenia a alkohol, keď ich na diskotéke zadržala polícia. No všetci zainteresovaní vedia, že skutočný dôvod nebol alkohol, ale marihuana, ak nie aj niečo viac.
Nálada posledných pár hodín pred cieľom opadla, ale ako sa vraví, zlý začiatok znamená dobrý koniec. Prvé dni sme strávili v La Paz, hlavnom meste štátu Baja California Sur. Mesto nie je väčšie od Ensenady, čo som bola naozaj veľmi prekvapená. Kvôli teplu ľudia cez deň do ulíc vôbec nevychádzajú. Malecon (promenáda) sa plní turistmi (väčšina z USA) až po západe slnka. Divoký nočný život tam tiež nenájdete.
mestská pláž
Malecon
moja izba
Všetci sme boli unavení z cesty. Hneď po príchode sme sa išli najesť. Na obed sme si dali morské plody, špecialita La Paz.
Na druhý deň sme do auta naložili kajaky a vybrali sme sa na doposiaľ najkrajšiu pláž akú som kedy v živote videla. Piesok bol snehobiely a more tyrkysové. Celkom ako z rozprávky.
Po pár hodinách opaľovania našich bielych zadkov, pitia piva a kajakovania sme vyhladli. Táto pláž je vzdialená od La Paz asi 30 minút, takže sme sa rozhodli jesť na pláži. Fakt, že to nebol vydarený nápad pocítil Julian na vlastnej koži. Jedli sme ceviche (čítaj seviče). Toto jedlo je pôvodom z Peru. Ryba nakrájané na malé kúsky je ,uvarená' kyselinou obsiahnutou v citróne.
Keď sme sa večer vrátili domov, chceli sme ísť na rozlúčku kamarátky Joanny z Poľska, ktorá bola na výmenom pobyte taktiež s Rotary práve v La Paz. No kvôli rodinným a taktiež finančným problémom sa musela predčasne vrátiť späť. No Julianovi prišlo zle a namiesto oslavy sme išli do nemocnice. Pravdupovediac, ja som už v tom čase spala a to, že boli v nemocnici dokonca dvakrát, som sa dozvedela až ráno.
intoxikácia + úpal
=
Nasledujúce deň sme strávili na pláži iba ja a Tiphaine, keď že chorý chlap potrebuje opateru 24/7.
Ďalšie dni sme sa rozhodli stráviť v jednej dedine medzi La Paz a Los Cabos, kde vlastnia dva domy. Síce bolo teplo, slnko bolo za oblakmi po celý čas. Kúsok odtiaľ sa nachádza toto krásne miesto, kde nepršalo 4 roky a teploty sa tam cez deň šplhajú až na 40 stupňov.
SIERRA LA LAGUNA
Cez víkend sa v Los Cabos konali preteky motokár a jedným zo súťažiacich bol Hoglin bratranec. Deň pred pretekami nás všetkých previezol na svojom stroji. Pekelne rýchlo.
Na druhý deň sme sa vrátili do La Paz, kde sme strávili posledné dva dni na pláži. Do Ensenady sme sa vrátili v utorok, a tam na mňa čakalo milé prekvapenie. Silvia, moja prvá host mama a Elinina súčasná mama musela odísť do Mexico City na dva týždne, pretože jej otec je v nemocnici a aby Elina neostala doma sama, prišla bývať ku mne domov. Dva týždne bývame spolu same doma. Len ja a Elina. :D FIESTAAAAAAAAAA
Zajtra ráno odchádzame na dlhoočakávaný výlet LA RUTA MAYA.
Naša trasa
Adios amigos. Vidíme sa zase o mesiac :)
