I keď s mojou host-mamou som nemala skoro žiadny vzťah, vychádzala som s ňou dobre. S otcom som trávila trochu viac času. Každé ráno ma vozil do školy a obedovali sme vždy spolu. Obidvaja trávia v robote celé dni, preto nemali čas venovať sa mne či ich deťom. Cez víkendy obidvaja unavení presedeli doma pred TV a von vyšli iba po jedlo ktoré si objednali, keďže seňora v soboty a nedele nepracuje. A takto to išlo dookola. Strašný stereotyp. Nevyčítam im, že ma za tri mesiace nikam nezobrali. Jediná vec, čo ma mrzí je, že ani jeden pos*atý víkend, keď konečne majú čas, sa nevenujú svojim deťom. Do každej izby im namontovali televízor s xy programami, blu-ray prehrávačom a na Vianoce im kúpili 2 iPody a iPady. Pokiaľ sa dobre pamätám, za celý ten čas mama brávala Dani ku kaderníčke a na depiláciu a jedenkrát išla s Raulitom na pol dňa do Starbucksu, kde sa hrali s iPadmi. Ešte stále si myslíte že moja generácia nemala detstvo? Čo potom majú oni?
Viem, že ja tu nie som od toho, aby som odsudzovala ich štýl života. Prišla som sem, aby som spoznala, ako to tu chodí a prispôsobila sa. No a prečo som sa napriek všetkému nechcela sťahovať? Pretože som sa s nimi cítila dobre. Nikdy mi na nič nepovedali nie. Vždy mi dovolili zostať von, dokedy som chcela, nikdy ma nebuzerovali, nepoúčali, mala som súkromie a keď som sa náhodou nudila, boli tam moji súrodenci. A vedela som, že ma nečaká nič, na čo by som sa mohla tešiť.
Po uplakanom lúčení, som si podala ruku s mojimi novými rodičmi, nasadli do auta smer môj nový domov. Predtým som tu bola raz, keď s nimi bývala Mao. Takže som už zhruba vedela, ako to tu chodí. Rodičia sú veľmi milí, no problém je v tom, že sú doma iba cez víkendy. Otec Alonso pracuje ako právnik v Tijuane a mama Judith na univerzite v Mexicali (vzdialené 3 hodiny od Ensenady). Odchádzajú do roboty v pondelok ráno a vracajú sa v piatok večer. Majú dvoch synov. Carlos, 18 rokov, je na výmennom pobyte v Thajsku a mladší Santiago má 12 rokov. Po škole chodí hrávať ping pong, čiže ani on veľa času doma netrávi. Aby nebol cez týždeň sám, stará sa oňho a teraz aj o mňa teta Gloria, povolaním zubárka. Tá je z celej rodiny najnesympatickejšia. Ani sa nečudujem, že je stará dievka.
Dvakrát do týždňa tu máme výpomoc, ktorá riadi a upratuje. Ja som sa už s rodinou dohodla, že si budem variť aj sama, ak treba. Tí súhlasili a hneď ma zobrali do obchodu, aby som si kúpila, čo chcem jesť tento týždeň. Celkom sa mi táto samostatnosť páči. Aj keď byť od obeda do večera stále sama, nie je bohviečo. Našťastie tu mám kamarátov s ktorými môžem tráviť voľný čas. S volejbalom som už musela skončiť, lebo ma tam nemá kto odviezť, je to celkom ďaleko. Teraz som pre zmenu začala chodiť behávať do prístavu a na pláž, mám to asi 15 minút od domu.
Včera večer som si našla na facebooku správu od kamarátovej host-mamy kde ma pozýva na 10 dňovú dovolenku do La Paz. Z počiatočného šoku som sa musela spamätať veľmi rýchlo, aby som začala vybavovať všetky povolenia, ktoré potrebujem predložiť Rotary.
Celý výlet budem mať prakticky zadarmo, pretože ideme autom (z Ensenady - 1000km) a táto rodina tam vlastní byt. Odchádzame 10. marza, čo je už budúci týždeň ! Okrem mňa s nimi ide ich terajšia dcéra z Francúzska a Julian, kamarát z Nemecka. Veľmi sa teším!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára