Oslava narodenín a ďalší problém na krku

Včera ráno mala Meli narodeniny, tak sme sa s Aline vybrali kúpiť pre ňu darček. Išli sme len my dve, preto sme sa museli zastaviť v obchode kúpiť plastové poháre na jej oslavu. Okrem iného som si potrebovala vytiahnuť peniaze na môj emergency fond a poistenie. Bankomat bol hneď pri vchode do obchodu, tak prečo to neurobiť hneď ? Vložila som dnu kartu, ale bankomat nereagoval. Bála som sa že mi ju zhltne, tak po chvíľke čakania som ju pre istotu vytiahla, keď sa zrazu zjavilo 'zadajte svoj pin'. Nechápali sme, čo s tým je, však kartu som odtiaľ už vytiahla. Ťukla som 'zrušiť', aby sme to mohli skúsiť znova. Vložila som kartu a opäť sa nič nedialo, až dokým som ju nevytiahla, keď si zase odo mňa pýtal pin. Tretíkrát som to už pre istotu neskúšala a dohodla sa s Aline, že skúsime iný bankomat. Po ceste sme Melisse kúpili tašku, nejakú kozmetiku a zastavili sa pri ďalšom bankomate. Nebol tam na výber iný jazyk ako španielčina, tak mi Aline opäť musela pomôcť.  Skúsila som svoju visa kartu, lebo maestro tu nieje také bežné a v tom bankomate sa nedala použiť. Vložila som dnu kartu a zdalo sa, že mi to pôjde.  Zadala som sumu a tá kraksňa mi oznámila, že  mám na účte 0 pesos.  Ja som skoro skolabovala ale Aline ma ukludnila, že systém v Mexiku nieje taký dobrý ako v Európe a že všetky moje peniaze sú tam. Okej, skúsme zvoliť výpis z účtu. 'Vaša karta sa nedá prečítať.' Moje nervy, čo idem teraz robiť ? Skúsme posledný krát iný bankomat a ak to nebude fungovať pôjdeme v pondelok do banky. Takto znela a rada mojej host-mum. Prišli sme teda k ďalšiemu a ten mi povedal, že tá karta nie je moja. Čo je moc, je moc, ale toto ?!!!

Prišli sme domov, kde sa to už pomaly začínalo plniť Melissinými kamarátmi, no ja som ihneď bežala overiť si účet cez internet banking. Chvalabohu, peniaze boli tam, ale za 3 nevydarené pokusy si banka zaúčtovala 10 eur.  Kašľať na ne, hlavne nech ten zvyšok je tam, kde má byť. Dohodli sme sa so Silviou, že v pondelok skočíme osobne do banky a zistíme, čo sa dá robiť. A keďže na oboch kartách mám limit, budem tam musieť ísť dvakrát, lebo v jeden deň mi takú vysokú sumu nevydajú. A to som ešte zvedavá, koľko mi stiahnu na poplatky.

Zišla som dole pripojiť sa k ostatným a dievčatá ma zase zoznámili s kopou nových ľudí, ktorých mená si aj tak nepamätám. Objednali sme pizzu, najedli sme sa a ja som sa skoro celý čas rozprávala s Karlou a Magaly. Veľmi sa zaujímali o Slovensko,  tak som im na google-maps ukázala kde bývam, povedala niečo po slovensky... a smiali sme sa, že moje priezvisko znie ako priezvisko nejakej ruskej tenistky. Kurnikova, Sharapova... Boli veľmi zlaté a v škole budú v rovnakom ročníku ako ja.

Večer sme sa vybrali do baru Papas&Beer, asi najznámejší a najobľúbenejší bar tu v Ensenade. Bol veľký, mal dva poschodia a na to aby ste sa dostali dnu, potrebujete mať 18. Pri vchode to vyzeralo presne tak, ako to býva pred barom v každom americkom filme. Zábradlie a dvaja svalnáči, ktorí dnu nevpustili len tak kadekoho. Preto všetky dievčatá mali obuté opätky (Pamelu som musela iba držať aby nespadla) všelijaké falošné preukazy alebo občianske svojich starších súrodencov. Mne stačilo moje obľúbené, a tak často používané: No entiendo. (nerozumiem) Pričom Melissa tomu chlapíkovi vysvetlila, že nemám pri sebe ID, lebo som zo Slovenska. Usmial sa na mňa, dal mi na ruku pečiatku a mávol rukou, nech ideme dnu. Bolo to skoro celé prázdne, a na každom druhom stole rezervácia. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme niekam inam a neskôr sa vrátime. Vyšli sme von a za nami prišiel chlap. Robil v tom bare niečo ako manažéra, teda aspoň tak mi to pretlmočili baby. Začal nám dávať kadejaké ponuky, zľavy na drinky a pivá, len aby sme ostali. Neviem presne akú zľavu nám dal, ale všetkým sa to začalo páčiť, tak sme sme sa vrátili dnu a po chvíli bol bar úplne plný.

Po nejakom čase zábava už bola v plnom prúde a všetci tancovali. Potom prišiel čašník, pískajúc na píšťalku,  v jednej ruke držiac drink, v druhej servítku rovno za Melissou. Všetci začali kričať: Fondo! Fondo! (čo je niečo také, ako naše slovenské ne ex!) a tlieskať. Nalial jej drink do krku, zakryl ústa servítkou a poriadne zatriasol hlavou. Na záver ju chytil okolo pása a prevrátil hore nohami tak, že spravila salto. Mňa osobne by toto asi rozobralo, ale ona vyzerala byť v pohode a ďalej s nami tancovala. Neskôr ma zoznámila s jedným chlapcom. Chvíľu sme spolu tancovali, pýtal sa ma odkiaľ som, dokedy tu som .... Zdal sa mi byť trochu podozrivý ale neriešila som to, všetci Mexičania vrteli riťou viac ako ženské, ale keď začal spievať a tlieskať rukami na pesničku 'Who run this world? Girls!' (Kto vládne tomuto svetu? Dievčatá!), jeho orientáciou som si bola istá. O 1 nás spred baru vyzdvihla Silvia a ja som si už necítila nohy.

Ráno som vstala okolo pol 11, zavolala som domov a o 1 sme šli do kostola. Bol naozaj pekný. Steny boli kamenné, strecha drevená a zvnútra nebol ani jeden obraz. Je všeobecne známe že Mexičania sú silne nábožensky založení ľudia. Kostol bol plný a práve prebiehal krst. Kňaz hovoril modlitbu a ľudia držali ruky vystreté pred sebou. Na konci všetci zatlieskali a rodičia si šli sadnúť. Neviem presne čo sa dialo potom, lebo sme stáli vzadu a ja som nič nevidela, ale všetci sme sa pochytali za ruky a nahlas sa modlili. Ďalej to pokračovalo tak, ako u nás len s tým rozdielom, že namiesto podania ruky ľudia tu sa ja bozkávajú na líce. Po skončení sme vyšli von a kňaz si podával ruky s ľuďmi čo vychádzali von a ďakovali si navzájom. Bolo to veľmi milé, viac osobnejšie ako u nás na Slovensku.

Sadli sme do auta a vybrali sa do mesta. Pretože bolo veľmi horúco, zastavili sme na zmrzlinu, ale nie takú ako som zvyknutá u nás doma. Vošli sme do ošarpaného domčeka, kde sa tá zmrzlina priamo aj vyrábala. Tu je to veľmi bežné, napríklad minule sme boli kúpiť tortily do Tortillerie. Videla som ženu čo sedela za strojom, tam jej tie tortily vypadávali a ona ich ukladala na kôpky.

Kúsok ďalej sme sa zastavili na blšom trhu. Mali tam snáď všetko, od oblečenia cez knihy, elektroniku až po starožitnosti a domáce spotrebiče. Odtiaľ sme šli do požičovne filmov. Ďalšia 'novinka' pre mňa. Tu si ľudia len málokedy sťahujú filmy z internetu. A aj keď tak urobia, najskôr si zaplatia za program, cez ktorý ho stiahnu. Požičali sme si film 127 hodín a host-mum stretla pár svojich kamarátok. Pýtali sa ma odkiaľ som a čo tu robím... Boli veľmi milé. Tu keď sa ľudia vidia prvý krát, podajú si ruky, dajú si pusu na líce a objímu sa. Všetky tri ma vystískali a pochválili, že na to ako som tu krátko, rozumiem španielsky.

Dievčatá majú veľmi rady sushi a ja som im vravela, že som to ešte nikdy nejedla, tak sme išli nejaké kúpiť, lebo host-mum v nedeľu nevarí. Prišli sme domov, pustili film čo sme si požičali a spravili menší piknik v Silviinej spálni. A to sushi bolo úúúžasné.

Prvé dni v Mexicu

Hneď ako ma moja nová host-rodina vyzdvihla na letisku, všetok stres, únava opadli z môjho tela a ja som si konečne mohla povedať: zvládla som to! V San Diegu sme sa zastavili na nákupy a po pár hodinách, keď videli, že už skoro odpadávam od únavy, sme sadli do auta a vybrali sa domov. Na hraniciach som ešte vyplnila jeden formulár a aby moje víza boli kompletné, budem s ním musieť ísť na cudzineckú políciu.

Ako sme prešli hranicami, dievčatá mi rozprávali, prečo je hranica tak prísne strážená. Keďže v Mexiku je niekedy ťažké nájsť si prácu, tak ako u nás, aj tu je rozšírený pojem 'american dream' (americký sen). Mať skvelú prácu, zarábať kopu peňazí... Veľmi veľa ľudí preto žiada o americké víza, ale len málokto ich dostane. Preto Mexičania z rôznych kútov krajiny prichádzajú na sever a pri hranici čakajú na vhodnú príležitosť preliezť vysoký plot, a tak sa dostať do štátov. Väčšina pokusov však končí tragicky. Napríklad aj z tohto vyplývajú aj konflikty medzi Mexicom a USA, nehovoriac o pašovaní drog.

Niečo málo o mojej rodine:
Moju rodinu tvorí mama - Silvia, a jej dve dcéry Aline a Melissa.

Silvia je niečo ako odborníčka na zdravú výživu. Má v dome kanceláriu a jej pracovná doba je dosť flexibilná. Ráno stíha spinning, pripraviť nám raňajky (vždy veľmi zdravé), odviesť dievčatá kam potrebujú, vyzdvihnúť ich, spraviť obed... Každý deň majú naozaj bohatý program, a na také veci ako pozeranie TV im naozaj čas nezvýši. Snažím sa jej pomáhať, keď sa dá. Je veľmi milá.

Aline je staršia dcéra a vlastne vďaka nej som sa dostala do tejto rodiny, pretože ide na výmenu do Brazílie. Chodí na hodinu francúzskej kuchyne a vychádzame spolu naozaj veľmi dobre. Včera ma zoznámila s jej kamarátmi a mojimi budúcimi spolužiakmi z Cetys. Všetci sú veľmi milí, neviem či je to len preto, že som tu nová a ako povedalo jedno dievča včera : The new sensation of Ensenada. (nová senzácia v ensenade).

Melissa je mladšia dcéra a na výmenu by chcela ísť na budúci rok niekam do Európy. Včera som bola s ňou na jej hodine gitary a musím povedať, že je jej to naozaj ide. V škole bude v rovnakom ročníku ako ja, tak som rada, že mi pomôže v prvé dni zorientovať sa, keďže moja španielčina zatiaľ nestojí za veľa.

V stredu som bola prvý krát na Rotary clube. Všetci boli veľmi milí, snažila som sa ich naučiť vysloviť moje priezvisko, ale veľmi im to nešlo. Trval zhruba 2 hodinky. Počas toho mali prezentácie bývalí výmenní študenti a medzi nimi bola aj Sofia, ktorá bola na výmene v Thajsku. Bola to vôbec prvá osoba, čo mi napísala z Mexica, ešte predtým ako som ja sama vôbec vedela, že idem do Ensenady.
Rotariáni boli celkovo veľmi milí, aj keď som s nimi toho veľa nenahovorila, kvôli mojej španielčine, ale dúfam, že čoskoro sa to zlepší.

Včera ma Melissa učila nejaké nové slová. Hlavne potraviny, jedlá... Potom prišli jej kamaráti, jeden z nich spieval karaoke cez wii, všetci sme sa na ňom smiali. Mali sme spolu obed, po ktorom ma zase všetci učili nové slová a večer sme šli von. Boli sme v bare Praga, (zvnútra na stenách boli obrazy Prahy) a zoznámila som sa s dvomi dievčatami dievčatami. Práve vrátili z Kanady a ich angličitna bola naozaj vynikajúca. Vždy keď sa rozprávali po španielsky, jedna z nich mi to preložila. Vrátili sme sa domov asi okolo pol noci, host-mum nas vyzdvihla rovno spred Sports-baru, kde som jedla svoje prvé pravé mexické nachos. Boli úžasné !

Dnes ráno sme boli s Meli a Aline v meste, pozrieť nejaký mexický kroj pre Aline do Brazílie a o 5 ideme s kamarátmi pozerať film. Dnes mi písala Elina, výmenná študentka z Fínska, s ktorou som v kontakte už dlhšiu dobu a asi v pondelok pôjdeme spolu von. Dnes je piatok, čiže večer pôjdeme do mesta a v sobotu ma Meli narodeniny.Myslím, že príde pár kamarátov a bude tu menšia oslava, niečo už spomínali.

Teraz ma chce naučiť hrať na gitare Nothing else matters a potom možno sa kuknem trochu aj do španielčiny.
Hasta luego amigos !

If you're going through hell, keep going...

Pondelok 25.júl 2011 sa zapíše do môjho života ako prelomový deň kedy som opustila svoju rodinu, kamarátov a vydala sa na druhú stranu zemegule zažiť doposiaľ najťažší a možno najlepší rok svojho života.

O tom ako som sa lúčila, písať netreba, myslím že táto fotka hovorí za všetko.

Tak teda začnem tam, ako sme prišli na letisko. K check-inu som došla ako prvá, podala som pas prvej ženskej  a tá mi so sarkastickým úsmevom oznámila že let bude 'chvíľku' meškať. Neskôr vysvitlo že tá chviľka je 10 hodín, a môj let sa presunul 12:50 na niečo po 10 večer. V tej chvíli som myslela že už nič horšie sa stať nemôže, ale to som ešte nevedela čo ma čaká....

Prešla som ku ďalšej kontrole pasu a víz a tu sa to všetko začalo. Môj spiatočný let je zabookovaný na 21. marec (aj keď budem odchádzať až v júni, pretože letenka sa nedá vybaviť na tak dlhú dobu vopred), ale s ESTA vízami môžte ostať v USA len 90 dní. Toto všetko som vedela, veď ja predsa nejdem do USA, ja tadiaľ len cestujem. Lenže tá trúba mi dookola omielala, že tam idem ilegálne, tak ma postavila bokom, že mám čakať kým príde jej šéf. Tomu to trvalo dobrých 20 minút (šak som na to mala celý deň, kam sa ponáhľať). Prišiel chlapík, vysvetlil mi že papiere sú v poriadku a aj mexické víza, len problém je s tým, že letenku mám zabookovanú na dlhšiu dobu ako je spomínaných 90 dní, takže mi nemôže zaručiť či prejdem kontrolou v New Yorku, pretože podľa US ambasády tam idem ilegálne.

Ja som bola v koncoch, na chvíľu som stratila chuť vôbec niekam ísť, a keď som si predstavila, čo všetko sa môže stať, že napríklad ostanem trčať na JFK alebo ma pošlú naspäť domov, neudržala som slzy. Išli sme si sadnúť do bufetu niečo zjesť, ale ja som do seba dostala iba vodu, môj žalúdok bol ako v kŕči. Potom som sa musela rozlúčiť aj s ocinom a to ma už úplne rozhodilo.

Ani neviem ako som prešla security, ale viem že také dievča čo tam pracovalo, sa mi prihovorilo so slovami, neplač, veď sa vrátiš. S červeným ksichtom, plačúc som si sadla na prvú sedačku a pokúšala sa dať dokopy. Ľudia po mne pozerali ako na výjav, ale mne to bolo v tom momente úplne jedno. Prešla som sa po letisku, sadla si do detského kútika a zapla skype. Rozprávala som sa s maminou asi 2 hodiny, potom som volala do Mexica, vysvetliť im situáciu a neskôr som sa ukludnila.

Ten čas mi ubehol v celku rýchlo. Dostala som poukaz na jedlo zdarma, kvôli spôsobenému meškaniu, šla som sa najesť a pomaly prešla ku gateu. Tam sa mi prihovorila mladá Slovenka, ktorá išla na Floridu, pretože videla slovenský znak na mojom rotary saku. Nevedela po anglicky tak som jej pomohla, keď sa nás pýtali tie trápne otázky typu: Kto vás balil, koho sú tie veci, alebo či niečo z nich môže byť použité ako zbraň.
Zistili sme že sedíme v tom istom rade, ale o 2 sedačky dalej. Tak keď sme prišli na palubu poprosila som malého chlapca, či by sa so mnou nevymenil a on samozrejme súhlasil.

Let trval 10 hodín, chvíľu som spala, ale nedá sa povedať že to bol ozajstný spánok. Dokonca som mala sen v ktorom som letela ponad Ružomberok a pritom si uvedomovala že to je riadna hlúposť.

Ako sme prileteli na JFK všetok ten stres sa len stupňoval. Prišli sme na customs a práve vtedy keď som bola na rade a podala čínskemu amíkovi pas, zahlásil: You gotta be kidding me. (To si zo mňa robíš srandu) Srdce som mala niekde v krku, ruky sa  mi potili, ale našťastie sa ukázalo, že všetkým tým colníkom padol systém. Našťastie všetko som mala v poriadku a šla som si po batožinu. Odtiaľ som šla dlhou chodbou na connecting flights, tam pult Delta airlines, bola tam hromada ľudí z nášho letu a vôbec som nevedela čo sa tam deje, pretože to nevyzeralo ani ako check-in ani ako kontrola. Dostala som svoj palubný lístok, poukaz na jedlo, a inštrukcie ktorým som absolútne nerozumela, pretože ten černošský akcent bol ozaj otrasný. Asi to aj videla na mojej tvári, že som úplne zmetená tak ma ešte povzbudila, že všetko bude v poriadku a ja som sa rozlúčila s Táňou (Slovenkou z lietadla) a šla hladať svoj check-in. Išla som schodami ako mi povedala a tam som zbadala Delta check-in, ale na obrazovke nebol môj let, tak som sa šla opýtať. V rade pred ním sa mi prohovoril Maďar, ktorý išiel rovnakým lietadlom z Budapešti ako ja. Tiež nevedel kam ísť, tak sme teda šli spolu. Zistili sme, že sme na termináli 4 a musíme sa obaja dostať na terminál 3. Na JFK medzi terminálmi premáva vlak, ale práve vtedy nešiel, tak sme sa rozhodli ísť busom. Cestou tam som videla ženu s tromi dcérami, jednou približne môjho veku. Jej som sa ešte predtým pýtala, či idú do San Diega a ukázalo sa, že ideme spolu. Povedala nám že boli na termináli 3 ale ten je zatvorený. Predsa sme sa tam šli pozrieť, poradili nám ísť pešo, že vraj to je celkom blízko. Keď sme prišli, čakala tam kopa ľudí a pracovníci letiska sa snažili spojazdniť pokazené dvere. (to už som sa musela smiať) Prešli sme kontrolou, musela som ešte aj vyzuť, a šli sme ku gateu, ja som mala tretí, ale ten mi po 3 hodínách čakania zmenili a išla som z 20teho.

Let do San Diega trval 6 hodín. Asi 2 hodiny som spala, potom počúvala hudbu, čítala Evu... a keď sme pristali padol mi obrovský kameň so srdca. Šla som si po batožinu, a skúšala som volať mojej host mame, ale tá nedvíhala telefón. Tak som po 10 minútach čakania zašla na info a spýtala sa ich, kde ľudia väčšinou čakajú, keď sa majú s niekým stretnúť na letisku. Spýtala sa ma či chcem aby moje meno vyhlásili na letisku, aby ma tak mohli nájsť. Ja som sa začala smiať a ona ma uistila že to nebudem hovoriť ja, nech jej len napíšem moje meno na papier a že oni sa o to postarajú. Spravila som ako povedala a postavila som sa bokom, zrazu som začula svoje meno. Nikoula Kejdžúčova. Ak mi toto má pomôcť, tak už ich skôr nájdem aj sama, pomyslela som si a smiala som sa. Po piatich minútach som zbadal vlajku s nápisom: Vietajte, !Bienvenida! Nika :)

Ako vybaviť víza a nestratiť nervy

Tento článok som sa rozhodla napísať hlavne pre študentov, ktorí sa ešte len chystajú na svoj výmenný pobyt, keďže ja som veľa informácií ohľadom mexických víz nenašla.

Termín na ambasáde som začala vybavovať ešte predtým, ako sa mi do rúk dostali moje papiere z Mexica. Na nete som našla kontakty na ambasádu, ktorá je mimochodom až vo Viedni, a napísala som im mail. Dobrá rada: ak idete cez Rotary ako ja, hneď im to tam napíšte, podľa možností aj viac krát. Dôvod? Oni Rotary poznajú, takže vám to môže urýchliť celý proces.

V mojom prípade komunikácia e-mailom zlyhala. Na prvý mail mi odpísali, že ich mám kontaktovať na konci júna pretože ešte neobdržali informácie a všetky potvrdenia z Mexica. Na konci júna sme už na to nemali veľa času a čakať týždeň, kým mi odpíšu som si nemohla dovoliť. Po pár telefonátoch, sme dohodli termín a ja som sa vybrala do Viedne vybaviť všetky náležitosti.  Musím ešte spomenúť že tie telefonáty vyzerali asi takto: Prvý pokus: bla bla bla zavolajte o 12. Pokus číslo2: bla bla bla zavolajte o 1. 3. Zavolajte o 2. Takto sa to tiahlo až do večera, keď nám o 6 zavolali, že máme zavolať na druhý deň. Nakoniec nám ráno zavolali oni a dohodli sme termín. Mimochodom v tom čase sme už boli na ceste do Viedne a ani si nechcem predstaviť, čo by sme robili, keby nám ten termín ne

Termín sme mali dohodnutý o pol 10, ale pre istotu sme prišli v predstihu okolo 9. Skoro všetci na ambasáde boli mexičania a anglicky hovorili asi len dvaja ľudia. Prišli sme tam ako prví, takže nič nenaznačovalo tomu že tam budem čakať 4 hodiny. Ale o tom neskôr. Takže, prišli sme tam, recepčný nás usadil a počkali sme si zhruba hodinku, kým mi dali formulár na vyplnenie. Ja som im dala všetky papiere, ktoré som mala z Mexica. Potvrdenie zo školy, z Rotary clubu, list od rodiny, z mexického imigračného úradu, letenku,1  malú fotku,ESTA víza do USA (len v prípade ak letíte cez USA) pas, jednoducho všetko podpísané, potvrdené tak, ako to má byť. 

Čakali sme ďalšie 2 hodiny. Doteraz neviem, čo im tak dlho trvalo. Zavolali ma dnu, odfotili a zobrali odtlačky prstov.  Keď som už myslela, že to už bude všetko, zase nás posadili von a ja som zase čakala už ani neviem ako dlho.

Nakoniec mi dali nálepku do pasu a jeden papier, ktorý budem musieť ísť v Mexicu vymeniť za plnohodnotné víza platné na jeden rok. Zaplatili sme 100 eur a keď sme konečne odtiaľ vypadli, padol mi kameň zo srdca, že sa tam už nebudem musieť vrátiť.