Prišli sme domov, kde sa to už pomaly začínalo plniť Melissinými kamarátmi, no ja som ihneď bežala overiť si účet cez internet banking. Chvalabohu, peniaze boli tam, ale za 3 nevydarené pokusy si banka zaúčtovala 10 eur. Kašľať na ne, hlavne nech ten zvyšok je tam, kde má byť. Dohodli sme sa so Silviou, že v pondelok skočíme osobne do banky a zistíme, čo sa dá robiť. A keďže na oboch kartách mám limit, budem tam musieť ísť dvakrát, lebo v jeden deň mi takú vysokú sumu nevydajú. A to som ešte zvedavá, koľko mi stiahnu na poplatky.
Zišla som dole pripojiť sa k ostatným a dievčatá ma zase zoznámili s kopou nových ľudí, ktorých mená si aj tak nepamätám. Objednali sme pizzu, najedli sme sa a ja som sa skoro celý čas rozprávala s Karlou a Magaly. Veľmi sa zaujímali o Slovensko, tak som im na google-maps ukázala kde bývam, povedala niečo po slovensky... a smiali sme sa, že moje priezvisko znie ako priezvisko nejakej ruskej tenistky. Kurnikova, Sharapova... Boli veľmi zlaté a v škole budú v rovnakom ročníku ako ja.
Večer sme sa vybrali do baru Papas&Beer, asi najznámejší a najobľúbenejší bar tu v Ensenade. Bol veľký, mal dva poschodia a na to aby ste sa dostali dnu, potrebujete mať 18. Pri vchode to vyzeralo presne tak, ako to býva pred barom v každom americkom filme. Zábradlie a dvaja svalnáči, ktorí dnu nevpustili len tak kadekoho. Preto všetky dievčatá mali obuté opätky (Pamelu som musela iba držať aby nespadla) všelijaké falošné preukazy alebo občianske svojich starších súrodencov. Mne stačilo moje obľúbené, a tak často používané: No entiendo. (nerozumiem) Pričom Melissa tomu chlapíkovi vysvetlila, že nemám pri sebe ID, lebo som zo Slovenska. Usmial sa na mňa, dal mi na ruku pečiatku a mávol rukou, nech ideme dnu. Bolo to skoro celé prázdne, a na každom druhom stole rezervácia. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme niekam inam a neskôr sa vrátime. Vyšli sme von a za nami prišiel chlap. Robil v tom bare niečo ako manažéra, teda aspoň tak mi to pretlmočili baby. Začal nám dávať kadejaké ponuky, zľavy na drinky a pivá, len aby sme ostali. Neviem presne akú zľavu nám dal, ale všetkým sa to začalo páčiť, tak sme sme sa vrátili dnu a po chvíli bol bar úplne plný.
Po nejakom čase zábava už bola v plnom prúde a všetci tancovali. Potom prišiel čašník, pískajúc na píšťalku, v jednej ruke držiac drink, v druhej servítku rovno za Melissou. Všetci začali kričať: Fondo! Fondo! (čo je niečo také, ako naše slovenské ne ex!) a tlieskať. Nalial jej drink do krku, zakryl ústa servítkou a poriadne zatriasol hlavou. Na záver ju chytil okolo pása a prevrátil hore nohami tak, že spravila salto. Mňa osobne by toto asi rozobralo, ale ona vyzerala byť v pohode a ďalej s nami tancovala. Neskôr ma zoznámila s jedným chlapcom. Chvíľu sme spolu tancovali, pýtal sa ma odkiaľ som, dokedy tu som .... Zdal sa mi byť trochu podozrivý ale neriešila som to, všetci Mexičania vrteli riťou viac ako ženské, ale keď začal spievať a tlieskať rukami na pesničku 'Who run this world? Girls!' (Kto vládne tomuto svetu? Dievčatá!), jeho orientáciou som si bola istá. O 1 nás spred baru vyzdvihla Silvia a ja som si už necítila nohy.
Ráno som vstala okolo pol 11, zavolala som domov a o 1 sme šli do kostola. Bol naozaj pekný. Steny boli kamenné, strecha drevená a zvnútra nebol ani jeden obraz. Je všeobecne známe že Mexičania sú silne nábožensky založení ľudia. Kostol bol plný a práve prebiehal krst. Kňaz hovoril modlitbu a ľudia držali ruky vystreté pred sebou. Na konci všetci zatlieskali a rodičia si šli sadnúť. Neviem presne čo sa dialo potom, lebo sme stáli vzadu a ja som nič nevidela, ale všetci sme sa pochytali za ruky a nahlas sa modlili. Ďalej to pokračovalo tak, ako u nás len s tým rozdielom, že namiesto podania ruky ľudia tu sa ja bozkávajú na líce. Po skončení sme vyšli von a kňaz si podával ruky s ľuďmi čo vychádzali von a ďakovali si navzájom. Bolo to veľmi milé, viac osobnejšie ako u nás na Slovensku.
Sadli sme do auta a vybrali sa do mesta. Pretože bolo veľmi horúco, zastavili sme na zmrzlinu, ale nie takú ako som zvyknutá u nás doma. Vošli sme do ošarpaného domčeka, kde sa tá zmrzlina priamo aj vyrábala. Tu je to veľmi bežné, napríklad minule sme boli kúpiť tortily do Tortillerie. Videla som ženu čo sedela za strojom, tam jej tie tortily vypadávali a ona ich ukladala na kôpky.
Kúsok ďalej sme sa zastavili na blšom trhu. Mali tam snáď všetko, od oblečenia cez knihy, elektroniku až po starožitnosti a domáce spotrebiče. Odtiaľ sme šli do požičovne filmov. Ďalšia 'novinka' pre mňa. Tu si ľudia len málokedy sťahujú filmy z internetu. A aj keď tak urobia, najskôr si zaplatia za program, cez ktorý ho stiahnu. Požičali sme si film 127 hodín a host-mum stretla pár svojich kamarátok. Pýtali sa ma odkiaľ som a čo tu robím... Boli veľmi milé. Tu keď sa ľudia vidia prvý krát, podajú si ruky, dajú si pusu na líce a objímu sa. Všetky tri ma vystískali a pochválili, že na to ako som tu krátko, rozumiem španielsky.
Dievčatá majú veľmi rady sushi a ja som im vravela, že som to ešte nikdy nejedla, tak sme išli nejaké kúpiť, lebo host-mum v nedeľu nevarí. Prišli sme domov, pustili film čo sme si požičali a spravili menší piknik v Silviinej spálni. A to sushi bolo úúúžasné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára