If you're going through hell, keep going...

Pondelok 25.júl 2011 sa zapíše do môjho života ako prelomový deň kedy som opustila svoju rodinu, kamarátov a vydala sa na druhú stranu zemegule zažiť doposiaľ najťažší a možno najlepší rok svojho života.

O tom ako som sa lúčila, písať netreba, myslím že táto fotka hovorí za všetko.

Tak teda začnem tam, ako sme prišli na letisko. K check-inu som došla ako prvá, podala som pas prvej ženskej  a tá mi so sarkastickým úsmevom oznámila že let bude 'chvíľku' meškať. Neskôr vysvitlo že tá chviľka je 10 hodín, a môj let sa presunul 12:50 na niečo po 10 večer. V tej chvíli som myslela že už nič horšie sa stať nemôže, ale to som ešte nevedela čo ma čaká....

Prešla som ku ďalšej kontrole pasu a víz a tu sa to všetko začalo. Môj spiatočný let je zabookovaný na 21. marec (aj keď budem odchádzať až v júni, pretože letenka sa nedá vybaviť na tak dlhú dobu vopred), ale s ESTA vízami môžte ostať v USA len 90 dní. Toto všetko som vedela, veď ja predsa nejdem do USA, ja tadiaľ len cestujem. Lenže tá trúba mi dookola omielala, že tam idem ilegálne, tak ma postavila bokom, že mám čakať kým príde jej šéf. Tomu to trvalo dobrých 20 minút (šak som na to mala celý deň, kam sa ponáhľať). Prišiel chlapík, vysvetlil mi že papiere sú v poriadku a aj mexické víza, len problém je s tým, že letenku mám zabookovanú na dlhšiu dobu ako je spomínaných 90 dní, takže mi nemôže zaručiť či prejdem kontrolou v New Yorku, pretože podľa US ambasády tam idem ilegálne.

Ja som bola v koncoch, na chvíľu som stratila chuť vôbec niekam ísť, a keď som si predstavila, čo všetko sa môže stať, že napríklad ostanem trčať na JFK alebo ma pošlú naspäť domov, neudržala som slzy. Išli sme si sadnúť do bufetu niečo zjesť, ale ja som do seba dostala iba vodu, môj žalúdok bol ako v kŕči. Potom som sa musela rozlúčiť aj s ocinom a to ma už úplne rozhodilo.

Ani neviem ako som prešla security, ale viem že také dievča čo tam pracovalo, sa mi prihovorilo so slovami, neplač, veď sa vrátiš. S červeným ksichtom, plačúc som si sadla na prvú sedačku a pokúšala sa dať dokopy. Ľudia po mne pozerali ako na výjav, ale mne to bolo v tom momente úplne jedno. Prešla som sa po letisku, sadla si do detského kútika a zapla skype. Rozprávala som sa s maminou asi 2 hodiny, potom som volala do Mexica, vysvetliť im situáciu a neskôr som sa ukludnila.

Ten čas mi ubehol v celku rýchlo. Dostala som poukaz na jedlo zdarma, kvôli spôsobenému meškaniu, šla som sa najesť a pomaly prešla ku gateu. Tam sa mi prihovorila mladá Slovenka, ktorá išla na Floridu, pretože videla slovenský znak na mojom rotary saku. Nevedela po anglicky tak som jej pomohla, keď sa nás pýtali tie trápne otázky typu: Kto vás balil, koho sú tie veci, alebo či niečo z nich môže byť použité ako zbraň.
Zistili sme že sedíme v tom istom rade, ale o 2 sedačky dalej. Tak keď sme prišli na palubu poprosila som malého chlapca, či by sa so mnou nevymenil a on samozrejme súhlasil.

Let trval 10 hodín, chvíľu som spala, ale nedá sa povedať že to bol ozajstný spánok. Dokonca som mala sen v ktorom som letela ponad Ružomberok a pritom si uvedomovala že to je riadna hlúposť.

Ako sme prileteli na JFK všetok ten stres sa len stupňoval. Prišli sme na customs a práve vtedy keď som bola na rade a podala čínskemu amíkovi pas, zahlásil: You gotta be kidding me. (To si zo mňa robíš srandu) Srdce som mala niekde v krku, ruky sa  mi potili, ale našťastie sa ukázalo, že všetkým tým colníkom padol systém. Našťastie všetko som mala v poriadku a šla som si po batožinu. Odtiaľ som šla dlhou chodbou na connecting flights, tam pult Delta airlines, bola tam hromada ľudí z nášho letu a vôbec som nevedela čo sa tam deje, pretože to nevyzeralo ani ako check-in ani ako kontrola. Dostala som svoj palubný lístok, poukaz na jedlo, a inštrukcie ktorým som absolútne nerozumela, pretože ten černošský akcent bol ozaj otrasný. Asi to aj videla na mojej tvári, že som úplne zmetená tak ma ešte povzbudila, že všetko bude v poriadku a ja som sa rozlúčila s Táňou (Slovenkou z lietadla) a šla hladať svoj check-in. Išla som schodami ako mi povedala a tam som zbadala Delta check-in, ale na obrazovke nebol môj let, tak som sa šla opýtať. V rade pred ním sa mi prohovoril Maďar, ktorý išiel rovnakým lietadlom z Budapešti ako ja. Tiež nevedel kam ísť, tak sme teda šli spolu. Zistili sme, že sme na termináli 4 a musíme sa obaja dostať na terminál 3. Na JFK medzi terminálmi premáva vlak, ale práve vtedy nešiel, tak sme sa rozhodli ísť busom. Cestou tam som videla ženu s tromi dcérami, jednou približne môjho veku. Jej som sa ešte predtým pýtala, či idú do San Diega a ukázalo sa, že ideme spolu. Povedala nám že boli na termináli 3 ale ten je zatvorený. Predsa sme sa tam šli pozrieť, poradili nám ísť pešo, že vraj to je celkom blízko. Keď sme prišli, čakala tam kopa ľudí a pracovníci letiska sa snažili spojazdniť pokazené dvere. (to už som sa musela smiať) Prešli sme kontrolou, musela som ešte aj vyzuť, a šli sme ku gateu, ja som mala tretí, ale ten mi po 3 hodínách čakania zmenili a išla som z 20teho.

Let do San Diega trval 6 hodín. Asi 2 hodiny som spala, potom počúvala hudbu, čítala Evu... a keď sme pristali padol mi obrovský kameň so srdca. Šla som si po batožinu, a skúšala som volať mojej host mame, ale tá nedvíhala telefón. Tak som po 10 minútach čakania zašla na info a spýtala sa ich, kde ľudia väčšinou čakajú, keď sa majú s niekým stretnúť na letisku. Spýtala sa ma či chcem aby moje meno vyhlásili na letisku, aby ma tak mohli nájsť. Ja som sa začala smiať a ona ma uistila že to nebudem hovoriť ja, nech jej len napíšem moje meno na papier a že oni sa o to postarajú. Spravila som ako povedala a postavila som sa bokom, zrazu som začula svoje meno. Nikoula Kejdžúčova. Ak mi toto má pomôcť, tak už ich skôr nájdem aj sama, pomyslela som si a smiala som sa. Po piatich minútach som zbadal vlajku s nápisom: Vietajte, !Bienvenida! Nika :)