Halloween verzus Día de los Muertos

   Kým tak sedím v izbe, snažiac sa vyprodukovať zo seba to najlepšie, aby som vás mohla obohatiť o dojmy zo života v krajine za veľkou mlákou, moju pozornosť značne narúša jeden nežiadaný element.
   Je pondelok večer 31. október, u nás dobre známy vďaka babkám podopierajúcim jedna druhú, krivkajúcich smer cmiter, ktorých sú zrazu plné ulice, tetkám, kradnúcim vence z hrobov a dedkom, čo vyťahujú škodovky už po tretíkrát tohto roku a predvádzajú ródeo na križovatke pred Lídlom. Áno, jeden z mojich menej obľúbených sviatkov je tu.
  A tak už asi tušíte, čo tým nežiadúcim elementom vrieskajúcim: ,,Tricky Tricky Halloween!'' za dverami je. Detiská chodiace od domu k domu v maskách s kýblikmi plnými cukru a čokolády v rôznych podobách. Ešte stále som v Mexicu, či?
  Fakt, že do Štátov to je odtiaľto len na skok, celá Ensenada je zamorená Halloweenom už od septembra a na miesto pekných mexických tradícií spojených so sviatkom Všetkých svätých alebo Día de los Muertos, sa tu oslavuje Halloween. God Bless America!
   A keďže ja som skôr za ten tradičný mexický sviatok, (i keď Halloweensku party som si taktiež nenechala ujsť, ale o tom neskôr :D ) trošku vám ho priblížim.
 
Oslavuje sa prvého a druhého novembra, presne v čase nášho sviatku Všetkých svätých a Dušičiek. Ak sa vám zdá, že slovo 'oslavuje' je v tomto prípade absolútne nevhodné, verte či neverte, je na správnom mieste. A v tom práve spočíva čaro tohto sviatku, ktorý má pôvod ešte v období starých a múdrych Aztékov. V tom čase bolo zvykom vystavovať lebky ako trofej alebo symbol smrti a znovuzrodenia. To by bolo v dnešnej dobe pochopiteľne neakceptovateľné, a preto môžme vidieť lebky v iných podobách.

Catrina - najznámejšie figúrka lebky pre tento sviatok

Lebky ako kostým na fieste

Prvý november patrí zosnulým deťom (zvykne sa nazývať aj Día de los Innocents - Deň nevinatok alebo Día de los angelitos - Deň malých anjelikov) a druhý november všetkým ostatným zosnulým. Ako aj my, ľudia navštevujú hroby svojich blízkych, ale namiesto zapálenia sviečky a odrapotania otčenáša, si tam so sebou donesú obľúbené jedlo zosnulého, tequilu (pre deti sladkosti a hračky) a začína sa oslava posmrtného života. Spomínajú na pekné chvíle prežité s tými, čo tam už medzi nimi nie sú, je sa, pije sa, spieva sa do noci. Iné rodiny stavajú v ich domoch oltáre (španielsky - ofrenda) pozostávajúci z kvetov, fotiek zosnulého, jeho obľúbeného jedla, sviečok...

Symbolika

Pan de Muertos - Tradičný sladký ,chlieb mŕtvych'

Cempaxóchitl - tradičný kvet ktorým sa zdobia hroby a oltáre

Calavera de dulce - cukrové lebky

Dnes po tom ako som sa vrátila zo školy sme s Melisou strávili asi 2 hodiny pečením koláčikov pre ,trick-or-treating' deti. Za 20minút bola polovica fuč ale našťastie ešte nejaké ostali a tie beriem zajtra do školy aj s ,chlebom mŕtvych'. Mimochodom tu je výsledok našej celodennej práce. 

V sobotu som robila spoločnosť Silvii na stretnutí z klubu, kde každé ráno chodí na spinning. Bolo to trochu netradičné, pretože sa pripravovala Paella (čítaj paeja). Paella je typické španielske jedlo, ktoré sa zvyčajne pripravuje pre veľký počet ľudí a jej príprava je celkom zdĺhavá. I keď výsledok naozaj stojí za to.

Proces prípravy

A takto vyzerá hotová paella

Celé stretnutie bolo celkom milé. Vekový priemer 50+, čiže ja som tam bola najmladšia a ešte k tomu aj jedna z mála žien, čo som si opäť patrične 'užila'. Na otázku či mám frajera som musela zodpovedať každému trikrát, po španielsky aj po anglicky, kvôli zjavnému účinku spojenia tequily s vínom. Dokonca som dostala návrhy od mamičiek, či sa nechcem zoznámiť s ich synmi. A to boli ešte tie lepšie návrhy....

Zo stretnutia sme sa ponáhľali na koncert Filharmonica Rock. Bolo to úžasné, nemám k tomu čo viac dodať. 

V piatok sa konala ďalšia Cetys párty. Tento raz to bola Halloweenada. Musím uznať, že táto jedna sa naozaj vydarila. Zabavila som sa, i keď to zase všetko skončilo o polnoci. Myslím, že dlhšie mi trvalo, kým som sa navliekla do kostýmu a pozapínala na seba asi 200 zicheriek, aby všetko držalo na svojom mieste. Ale na druhej strane, nie som si istá, dokedy by som vydržala cupitať v tých 12 centimetrových opätkoch. Už sa pomaly lepším, predsa len je to pre mňa neprirodzené. No ten pocit, dívať sa na všetkých zvrchu je celkom príjemný, nehovoriac o tom, aké sebavedomie to dodáva. Doma by som si ich neodvážila obuť, tu sa to pre mňa stáva bežné.

Misia - Bryndzové halušky

Po dvoch ukrutne dlhých týždňoch čakania na balík s horalkami, čokoládami, syrom a bryndzou sa mi už aj začalo snívať o tom, ako sedím v KuBe a pijem radlera. Áno, musím sa priznať, trochu mi začína chýbať Slovensko. Posledné dni boli kadejaké a keby mi niekto pred mesiacom povedal, že sa budem tešiť na zmenu rodiny, neverila by som mu. No veci sa zmenili a tri ženy v jednom dome si pomaličky začínajú liezť na nervy. Teda aspoň mne. Či už je to ustavičné kontrolovanie mojej izby a zoraďovanie vecí v poličke podľa veľkostí a tvaru, riešenie mojich vychádzok, organizovanie môjho voľného času, poúčanie o veciach, ktoré dávno viem (!), myšlienka, že takto o mesiac budem písať z môjho nového domova je prekvapujúco upokojujúca. A tak ostávam dúfať, že posledný mesiac v tejto rodine sa neodzrkadlí na mojom psychickom zdraví a neprivodí mi depresiu alebo ,homesickness'

 

O 2 dni to budú presne tri mesiace od môjho odchodu. Pamätám si, ako som v prihláške uvádzala do kolonky ,Prečo sa chcem stať výmenným študentom' - stať sa viac nezávislou a zodpovednou osobou. No a na čo som po 3 mesiacoch prišla? Že namiesto nezávislej osoby sa stanem osobou odkázanou na tých, čo pred domom parkujú štvorkolesový zázrak, bez ktorého sa tu jednoducho zaobísť nedá. A fakt, že tu všetci 17+ jazdia na 4krát4 automatická prevodovka s plnou výbavou, by mi to aj značne uľahčovala....(Len pre porovnanie píšem, že cena benzínu sa tu pohybuje okolo 0.50 eurocentov za liter, vodičák si spravíte za 2 týždnea stojí v priemere tých 30 eur plus mínus.)  niet toho knedlíku v krku, keď niekoho prosím o odvoz. Ešte vždy je to pre mňa zahanbujúce. Potom mi ostáva skrývať už len jeden pocit. A to je ten, keď mi padá sánka až na zem po tom, čo vstúpim do jedného z palácov (ich príbytky si nemôžem dovoliť nazývať domami, bolo by to nedôstojné) mojich nových kamarátov. Vždy sa tam nájde nejaká Matilda v zástere, ktorá im varí, potom nejaká Juanita, čo im upratuje a ja sa cítim ako chudobná Esmeralda, ktorej sa čistou náhodou podarilo nahliadnuť do sveta ako vystrihnutého z telenovely. Aspoň 3 miestnosti, ktoré by sme teoreticky mohli nazvať obývačkami, ale samozrejme v honosnejšom štýle, 4 kúpeľne, posilovňa, bazén...  mexický štandard.

Dúfam, že v mojich slovách nie je cítiť závisť, lebo ja im nemám čo závidieť. Tu v Mexicu sa stretávajú dva extrémy. Bohatstvo a chudoba. Línia medzi nimi - takzvaná stredná vrstva -  tu má len chabé zastúpenie. 

Názov článku naznačuje, že som chcela písať o tom, ako som varila halušky, ale zase sa mi nejakým nedopatrením podarilo odbočiť od témy. Dnes ráno som sa konečne odhodlala predviesť svoje kulinárske zručnosti, a tak kým Silvia s Melisou išli do kostola, ja som ostala doma variť. Na obed som pozvala Andreu (moju venezuelskú kamarátku žijúcu v Ensenade), ktorá bola v lete na Slovensku a halušky si zamilovala, takže som mala čo robiť, aby som ju nesklamala. Odkedy som jej povedala, že sa ich chystám uvariť, nedala mi s nimi pokoj :) 

Domáca bryndza

Bojujem s novým náradím :D

Perfect shape!

S oravskou slaninou....

...s údeným syrom a toast s bryndzovou nátierkou

Výsledok !

Halušky sa vydarili na jednotku. Bola som na seba právom hrdá, lebo chutili ešte lepšie, ako keď som ich naposledy robila doma. (Lucia si pamätá, haha :D) Čo ma najviac potešilo, že všetkým veľmi chutili, aj keď sa hovorí, že cudzinci bryndzu dáko obzvlášť nemusia. 

La Reina, Six Flags a Semana Internacional

Utorok 11.októbra sa na Cetys konali dlho očakávané Los Shows. Dve kandidátky. Kráľovná môže byť len jedna. Obidve na tom makali dlho a tvrdo. No výsledok stál za to.

Ako prvá vystúpila Irina. Jej kampaň a šou sa niesli v hesle  - Forever Young (Navždy mladý). Po veľkolepom nástupe, keď ju priniesli v žiariacej guľatej 'klietke' na pódium, sa začala doslova strhujúca šou plná farieb a svetelných efektov. Asi 60 tanečníkov na čele s Irinou mi doslova vyrazili dych. Na chvíľu som mala pocit, že som na Broadwayi, a nie v malom zastrčenom mestečku niekde v Mexicu.

Po Irininej šou som si bola celkom istá, že Ana Fernanda ju tromfnúť nemôže. Omyl. Kampaň Any Fer niesla heslo One World One Heart (Jeden svet, jedno srdce). Jej šou bola krásna. Striedali sa tam tanečníci predstavujúci rôzne krajiny. Čínu, Japonsko, Brazíliu, Havaj.... Čo sa mi najviac páčilo, že jej celá kampaň a šou mala aj nejaký ,odkaz'.  Svoj hlas som dala Ane Fer. 

V piatok večer celý cirkus okolo kráľovnej školy vyvrcholil na korunovácií. No ešte pred vyhlásením výsledkov, sa premietali videá, v ktorom každá z nich ukázala, akým spôsobom pomohla komunite. Irina pomohla centru s mentálne a fyzicky handicapovanými deťmi a Ana Fer detskému domovu. Obidva videá boli dojímavé. Po ich premietnutí ešte moderátor večera robil rozhovor s kráľovnami, ktoré mali problém udržať slzy, a len s roztraseným hlasom odpovedali na otázky, prečo pomohli práve tým deťom. 

Po Irininom kole všetci tlieskali, no keď prišla na rad Ana Fer sála doslova burcovala. Od začiatku bolo zrejmé že má väčšiu podporu. I keď o víťazke nerozhodovali len hlasy študentov, porota nemohla ignorovať hlas ľudu. A tak sa kráľovnou Cetys na rok 2011/2012 stala Ana Fer a Irina sa musela uspokojiť len s miestom princeznej. 

Ana Fer 

Po korunovácií som sa vrátila domov okolo 1 v noci. Namiesto toho aby som sa prezliekla do pyžama a šla spať, čakala ma 5 hodinová cesta do Los Angeles, zábavného rollercoaster parku Six Flags! O 3 ráno ma kamaráti vyzdvihli spred domu a namierili sme si to do školy, kde už čakali 3 autobusy plné študentov. 

Celú cestu som prespala. Zobudila som sa len na amerických hraniciach, kde nás čakala klasická kontrola. Našťastie to trvalo len chvíľu, no na nešťastie GaRam (výmenná študentka z Kórey) sa musela vrátiť domov, lebo zistila, že si zabudla vziať pas. A tak ju o pol 5 ráno, neschopnú komunikovať španielsky, posadili na autobus naspäť do Ensenady. 

Ďalšie 4 hodiny v autobuse som prespala a zobudila som sa, až v keď sme dorazili na miesto. Lístky sme už mali vopred kúpené, ale museli sme počkať, kým sa otvorili brány. Za tú hodinu sa to tam úplne zaplnilo a ja som vedela, že toto je len zlomok čakacej doby ktorú máme pred sebou. Na každú atrakciu bola obrovská rada ľudí.. Jedna jazda trvala minútu a pol, čakanie na každú z nich - 1hodinu a pol, niekedy viac. Pýtate sa, či to stálo za to? Bez váhania - jednoznačne ! 

Presvedčte sa sami :

Nakoniec to čakanie nebolo až také zlé. Američania sú priateľskí a ukecaní. Stretli sme sa s dievčatami z Colorada, jedna z nich ide na výmenný pobyt do Írska. Boli sme s nimi asi dve hodiny, no potom sme sa rozdelili. Najdlhšie sme čakali na Tatsu.(video nižšie). A tam stretli našich francúzskych kamarátov žijúcich a študujúcich jeden rok v San Diegu. Čakanie s nimi nám ubehlo veľmi rýchlo. :D

Minulý týždeň škola organizovala tzv. Medzinárodný týždeň - Semana Internacional. Všetci výmenní študenti mali pripravené stoly s rôznymi suvenírmi, fotkami, a tak prezentovali svoju krajinu. Ľudia sa popri nás zastavovali a obdivovali... alebo len zjedli, čo bolo na stole a odišli. Poniektorí ma šokovali svojimi otázkami.  

Bolo toho viac, ale tieto dve mi utkveli v pamäti. Najskôr som si myslela,že srandujú, ale keď som videla ich výraz v tvári, pochopila som, že to myslia úplne vážne....

Sú na Slovensku mestá? 

Máte tam aj dialnice? 

 .... a dalo mi poriadne zabrať, aby som im aj ja odpovedala seriózne. Iróniu som si musela odpustiť, zadržať smiech, potlačiť znechutenie, a vysvetliť tým hlúpučkým dievčatám, že civilizácia sa nekončí za americkými hranicami. Neskôr som mala zo seba skvelý pocit. Veď predsa, reprezentovať takú maličkú krajinu, o ktorej v ďalekej cudzine skoro nikto nevie, je ťažšie akoby sa mohlo zdať. Je viac než pravdepodobné, že všetci tí ľudia sa o Slovensku nedozvedia viac, než som im povedala ja. Spravia si o nás vlastný názor po tom, ako uvidia sprostý americký film, ktorý ma ďaleko od reality. A to veru nieje bohvieaká reklama. Hostel a podobné trháky nám zaručili krásnu reputáciu vo svete, to vám môžem potvrdiť.