La Reina, Six Flags a Semana Internacional

Utorok 11.októbra sa na Cetys konali dlho očakávané Los Shows. Dve kandidátky. Kráľovná môže byť len jedna. Obidve na tom makali dlho a tvrdo. No výsledok stál za to.

Ako prvá vystúpila Irina. Jej kampaň a šou sa niesli v hesle  - Forever Young (Navždy mladý). Po veľkolepom nástupe, keď ju priniesli v žiariacej guľatej 'klietke' na pódium, sa začala doslova strhujúca šou plná farieb a svetelných efektov. Asi 60 tanečníkov na čele s Irinou mi doslova vyrazili dych. Na chvíľu som mala pocit, že som na Broadwayi, a nie v malom zastrčenom mestečku niekde v Mexicu.

Po Irininej šou som si bola celkom istá, že Ana Fernanda ju tromfnúť nemôže. Omyl. Kampaň Any Fer niesla heslo One World One Heart (Jeden svet, jedno srdce). Jej šou bola krásna. Striedali sa tam tanečníci predstavujúci rôzne krajiny. Čínu, Japonsko, Brazíliu, Havaj.... Čo sa mi najviac páčilo, že jej celá kampaň a šou mala aj nejaký ,odkaz'.  Svoj hlas som dala Ane Fer. 

V piatok večer celý cirkus okolo kráľovnej školy vyvrcholil na korunovácií. No ešte pred vyhlásením výsledkov, sa premietali videá, v ktorom každá z nich ukázala, akým spôsobom pomohla komunite. Irina pomohla centru s mentálne a fyzicky handicapovanými deťmi a Ana Fer detskému domovu. Obidva videá boli dojímavé. Po ich premietnutí ešte moderátor večera robil rozhovor s kráľovnami, ktoré mali problém udržať slzy, a len s roztraseným hlasom odpovedali na otázky, prečo pomohli práve tým deťom. 

Po Irininom kole všetci tlieskali, no keď prišla na rad Ana Fer sála doslova burcovala. Od začiatku bolo zrejmé že má väčšiu podporu. I keď o víťazke nerozhodovali len hlasy študentov, porota nemohla ignorovať hlas ľudu. A tak sa kráľovnou Cetys na rok 2011/2012 stala Ana Fer a Irina sa musela uspokojiť len s miestom princeznej. 

Ana Fer 

Po korunovácií som sa vrátila domov okolo 1 v noci. Namiesto toho aby som sa prezliekla do pyžama a šla spať, čakala ma 5 hodinová cesta do Los Angeles, zábavného rollercoaster parku Six Flags! O 3 ráno ma kamaráti vyzdvihli spred domu a namierili sme si to do školy, kde už čakali 3 autobusy plné študentov. 

Celú cestu som prespala. Zobudila som sa len na amerických hraniciach, kde nás čakala klasická kontrola. Našťastie to trvalo len chvíľu, no na nešťastie GaRam (výmenná študentka z Kórey) sa musela vrátiť domov, lebo zistila, že si zabudla vziať pas. A tak ju o pol 5 ráno, neschopnú komunikovať španielsky, posadili na autobus naspäť do Ensenady. 

Ďalšie 4 hodiny v autobuse som prespala a zobudila som sa, až v keď sme dorazili na miesto. Lístky sme už mali vopred kúpené, ale museli sme počkať, kým sa otvorili brány. Za tú hodinu sa to tam úplne zaplnilo a ja som vedela, že toto je len zlomok čakacej doby ktorú máme pred sebou. Na každú atrakciu bola obrovská rada ľudí.. Jedna jazda trvala minútu a pol, čakanie na každú z nich - 1hodinu a pol, niekedy viac. Pýtate sa, či to stálo za to? Bez váhania - jednoznačne ! 

Presvedčte sa sami :

Nakoniec to čakanie nebolo až také zlé. Američania sú priateľskí a ukecaní. Stretli sme sa s dievčatami z Colorada, jedna z nich ide na výmenný pobyt do Írska. Boli sme s nimi asi dve hodiny, no potom sme sa rozdelili. Najdlhšie sme čakali na Tatsu.(video nižšie). A tam stretli našich francúzskych kamarátov žijúcich a študujúcich jeden rok v San Diegu. Čakanie s nimi nám ubehlo veľmi rýchlo. :D

Minulý týždeň škola organizovala tzv. Medzinárodný týždeň - Semana Internacional. Všetci výmenní študenti mali pripravené stoly s rôznymi suvenírmi, fotkami, a tak prezentovali svoju krajinu. Ľudia sa popri nás zastavovali a obdivovali... alebo len zjedli, čo bolo na stole a odišli. Poniektorí ma šokovali svojimi otázkami.  

Bolo toho viac, ale tieto dve mi utkveli v pamäti. Najskôr som si myslela,že srandujú, ale keď som videla ich výraz v tvári, pochopila som, že to myslia úplne vážne....

Sú na Slovensku mestá? 

Máte tam aj dialnice? 

 .... a dalo mi poriadne zabrať, aby som im aj ja odpovedala seriózne. Iróniu som si musela odpustiť, zadržať smiech, potlačiť znechutenie, a vysvetliť tým hlúpučkým dievčatám, že civilizácia sa nekončí za americkými hranicami. Neskôr som mala zo seba skvelý pocit. Veď predsa, reprezentovať takú maličkú krajinu, o ktorej v ďalekej cudzine skoro nikto nevie, je ťažšie akoby sa mohlo zdať. Je viac než pravdepodobné, že všetci tí ľudia sa o Slovensku nedozvedia viac, než som im povedala ja. Spravia si o nás vlastný názor po tom, ako uvidia sprostý americký film, ktorý ma ďaleko od reality. A to veru nieje bohvieaká reklama. Hostel a podobné trháky nám zaručili krásnu reputáciu vo svete, to vám môžem potvrdiť.